Tento článok venujem pánovi fotografovi – Antonovi Podstraskému 1939-2007
Aj ja mám jednu obľúbenú fotografiu, na ktorej sa sám sebe najviac páčim. Táto fotografia, okrem toho, že je moja maturitná má aj svoj príbeh. Ten príbeh sa datuje do roku 1981, keď u nás ešte vystrájal hlboký socializmus. Už vtedy som fotil, ale na maturitné fotografie našej triedy som si pravdu povediac netrúfol.
V tej dobe digitálne fotoapráty ešte neboli a na portrétne fotografie mal fotograf tak maximálne 3 pokusy. Keby sa to celé pobabralo, tak by som asi chodil domov kanálmi. Poznal som vtedy jedného uja fotografa, ktorý síce vyzeral skoro, ako dnešný bezdomovci a trochu aj pokrivkával, ale pre fotografiu mal nesmierny talent. Kto ma s tým ujom fotografom zoznámil, nie je podstatné. Podstatné je to, že som ho presvedčil, aby nám prišiel do školy na Adlerku spraviť maturitné fotky. Nastal deň fotenia. Chlapci sa vyfešákovali, ako sa patrí a dievčence sme skoro ani nepoznali, tak nám opekneli. Teda poviem Vám, že som mal problém uja fotografa dostať cez vrátnicu školy. Prísna pani vrátnička neverila, že ten ujo je fotografom. Nakoniec ju presvedčil jeho fotoaparát Asahi PENTAX, ktorý mal ukrytý v taške, pustila ho a začalo sa fotiť. Okrem seba si priniesol fotograf aj jedného pomocníka, ktorý mal za úlohu robiť prineseným ručným reflektorom protisvetlo. Za týždeň po fotení sme sa stretli v meste. Priniesol mi po jednej papierovej fotografii pre každého spolužiaka, že nech mu napíšem koľko ich má každému spraviť a vec bola vyriešená. Odpadol problém s výberom fotiek, lebo ten bol zúžený len na jednu finálnu fotografiu. Keď som fotografie priniesol do školy, všetci skoro na zadok popadali. Tie fotografie boli úžasné a všetkým sa náramne páčili. Ďakovali mi a uja fotografa ospevovali.
O niekoľko dní som so zoznamom fotografií išiel za fotografom do Petržalky na adresu, ktorú som mal poznačenú. Nasmerovalo ma to na nejaký stavebný objekt obohnaný plotom. Zazvonil som na zvonček a po chvíli sa pomaly dokrivkal ku bráne pán fotograf, ktorý v tomto objekte robil strážnika. Teda nechápal som najprv prečo on, fotograf, robí vartáša ale čoskoro som to pochopil. Pri odovzdávaní papierika s počtami fotografií spravil na mňa podozrivú grimasu. A ja som hneď vedel, že to hrozí prúserom. Povedal mi len toľko, že je mu to strašne ľúto, ale včera bola u neho štátna bezpečnosť ŠTB, prekutrali mu celý byt a skonfiškovali všetky negatívy, ktoré u neho objavili. Samozrejme medzi nimi boli aj tie naše. No a pri tejto príležitosti som sa o tomto fotografovi v jeho podaní dozvedel zaujímavé informácie. Anton Podstraský totiž v dobe totality fotil street fotografie plné paradoxov: „výdobytkov“ socializmu a prázdnych obchodov, alebo dlhých radov na mäso, ovocie, alebo šijacích strojov značky Veritas. Špecialitkou, ktorou ho ešte nikto na Slovensku neprekonal, bolo fotenie po krčmách, kde pri tejto činnosti prišiel nielen k početným modrinám, ale aj k poškodeniu fotoprístroja. Po vypočutí celej tejto story som bol o poznatok múdrejší, ale predstava poriadneho prúseru bola čoraz viac reálnejšia. Čo poviem spolužiakom? Že u fotografa bola ŠTB … A čo si pomyslia o mne, že akú to mám partiu a známych. Tak to teda nie. Hneď som musel konať a našiel som cez inzerát profesionála. Pre spolužiakov som si pripravil akceptovateľné vysvetlenie o navždy „pochovaných“ negatívoch, ale s víziou, že tú jednu fotku nemusia vracať a je grátis. Okrem toho som zabezpečil ďalšie fotenie s tým profesionálom. Fotky síce spravil a ani negatívy sa tento raz „nestratili“ ale už to neboli tie portrétne fotky, aké nám spravil Anton Podstraský. Túto fotografiu si opatrujem už 30 rokov ako oko v hlave. Je pre mňa tou najkrajšou fotografiou. Tak a toto je koniec story jednej fotografie od jedného veľkého fotografa. Čo o ňom napísali iní.
Maturitná fotografia, ktorú mi spravil fotograf Anton Podstraský
